Nemôžem ...

13. srpna 2011 v 20:01 | °Lilo° |  ♂ Diary ♀
Ten nadpis si nevšímajte. Moja sentimentalita dostala každého z našej rodiny. Ja tu len tak sedím a čítam si tie krásne zaláskované ale zároveň smutné príbehy a ani si neuvedomujem ako po líci mi tečie slza. Jedna za druhov. A to som vám ani nepovedala čo sa mi stalo včera. Neviem či sa vám chce čítať takéto debiliny od puberťáčky, ktorý nevie čo zosebou. ... Neviem čo povedať.Bolo to proste ako vystrihnuté s príbehov Rozamunde Pilčerovej (neviem ako sa to píše.) Tak začnem od začiatku.

Ako vždy som nestíhala. Narýchlo som posťahovala pár článkov na blog a prednastavila ich. Je o 5 minút 11. O 11 sa máme stretnúť na druhom konci mesta. Super. V rýchlosti som si umyla zuby a skoro sa zadrhla ústnou vodou. O 11 mi zavolala Natália kde sa nachádzam. " Už som skoro tam." zaklamala som. Rýchlo som na seba hodila košeľu a rozbehla sa dole schodmi, sama sa čudujem že som sa nevysipala. Keď som sa celá zadychčaná dovalila na stanicu oni tam neboli. Chodila som tam ako pripečená asi 15 minút a nakoniec som zavolala Natalii kde v ri*i je. " My sme pri koľajniciach" povedala. Okej hovorím si idem tam to ma nezabije. Keď sme sa konečne o 11:30 stretli vydýchla som si a uvoľnila sa. Baby si stále niečo šepkali ale ja som nechápala. A vlastne ma to ani nezaujímalo. Keď sme prišli do lesa. Nika povedala " Máme pre teba prekvapenie"...
No zbohom-pomyslela som si. Toto nemôže dopadnúť inak než hrozne. A tak sa aj stalo. Vyšli sme na kopec a koho tam nevidím? Dávida. Aáno naozaj. Ahá vy neviete kto to je? Dávid je môj "chalan". V skutočnosti sme sa nevideli už viac ako mesiac a bolo mi to úprimne jedno. Chodíme spolu 4 mesiace ale nemá to zmysel. No tak som tam stála asi 2-3 minúty ako obarená. Nevedela som čo mám robiť. Predstavte si že pred vami na deke sedí pekný chalan s 3 žltými ružami v rukách a priblblo sa na vás usmieva. Baby sa zdekovali že "idú nazbierať drevo". Vedela som že v skutočnosti nám chcu dať súkromie. Ale ja som to nepotrebovala naozaj nie. Nechcela som ho vidieť. Sadla som si vedľa neho lebo to už začínalo byť blbé ako tam len tak stojím. Podal mi ruže a povedal : " Ľúbim ťa. Mrzí ma že som ťa zanedbával. Nedokážem bez teba žiť." ..Nevedela som čo mám povedať. Pre boha mám 13 on má 14. Čo môže on vedieť o skutočnej láske. Nič som nehovorila. Prešlo 5-10 minút a ja som bola stále ticho. Možno niečo hovoril ale ja som ho nepočúvala. Bola som zahlbená do vlastných myšlienok. Nemilujem ho. Som si o tom istá. Viem že mám na to ešte veľa času aby som našla toho pravého. A nemyslím si že to bude práve on. Ale ako mu to mám povedať? Ani som si neuvedomila. Dal mi ruku okolo pásu a pritiehol si ma k sebe. Ja to nechcem, nechcem mu dávať falošnú nádej, nechcem sa hrať na dospelú, chcem byť dieťa. Chcem sa hrať, chcem chodiť na hojdačky a donekonečna sa húpať. Nechcem sa ešte s nikým pretrčať po meste a oblizovať sa na každom rohu ako to robia ostatný. Viem aké mi je to nepríjemné vždy keď niekoho takého zbadám. Okrem toho. Páči sa mi niekto iný. Medzi časom prišli aj baby. Ani som si to až doteraz nevšimla. Dávidova ruka pomaly zklzla z môjho pleca. Zobral si veci a bez slova odišiel. Chcela som bežať za ním a povedať mu niečo. Ale viem že to čo by som mu povedala by nebolo to čo chcel on počuť. Nie dnes na to ešte nie som priprávená. Povedala som si , zobrala si svoje veci a taktiež bez slova odišla. Prechádzala som sa popri priehrade už dobrú hodinu. Stále ma nenapadal spôsob ako by som mu to povedala. Zapojila som si sluchátka do mobilu, sadla som si na lavičku, pustila moje obľúbené pesničky, ktoré si púšťam vždy keď som smutná. A sedela, a sedela....a plakala. Ešte že tam nikto nebol. Utrela som si slzi a počkala kým moja hlava nadobudne normálnu farbu. Zobrala som si veci a išla domov. Zrejme som šla tou najdlhšou cestou alebo som šla len tak pomaly, lebo sa mi to zdalo neuveritelne dlho. Doma som sa hodila do postele a čekovala po internete. Nič ma tam nebavilo. Zobrala som si denníček a písala. Písala som strašne dlho až som to celé zo seba dostala a bola som ako nový človek. Vedela som čo musím urobiť. Musím mu to povedať. Ale moja zbabelosť vyhrala. Nie, dnes mu to ešte nepoviem-pomysela som si a treska notebook na stôl. Zobrala som si fotky a spomínala. Na všetko čo bolo a už nebude. Ani neviem kedy ..ale zaspala som.
Ako vidíte zase som mala potrebu sa vipísať a tak ak to niekoho nezaujíma prosím nedávajte komentáre, ktoré by mi mohli ešte zhoršiť náladu. Ja sa pozbieram a budem zase to crazy dievča ako kedysi.Ďajujem ak ste si to prečítali.

★"Taký je život," povedal klaun a so slzami v očiach si na tvár namaľoval úsmev.★
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 May:) May:) | Web | 17. srpna 2011 v 9:52 | Reagovat

Týjo.. to byla teda situace.. tak trochu tě lituju :D jak vidím tak taky někdy míváš v hlavě pořádný zmatek a potřebuješ si utřídit myšlenky a někam se vypsat nebo se někomu vyspovídat :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama